Slovenský tým Anitera

Canisterapia v Detskom diagnostickom centre

Zložili sme canisterapeutické skúšky, sme canisterapeutický tým! V ten deň som sa nedokázala prestať usmievať. Cesta z Bratislavy do Třemošné u Plzně teda nebola zbytočná, prešli sme testami obecně prospěšné společnosti Pomocné tlapky!

Bola to pre mňa naozaj obrovská radosť, akési zadosťučinenie, príjemný pocit, že všetku námahu, energiu, lásku a pozornosť, ktorú som vložila do psa, ktorý k nám domov prišiel ako trojročný vlastne náhodou (nečekán-nezván) sa mi aspoň trochu vráti, môj pes Sardy nebude len taký obyčajný ”gaučák”!

Vrhla som sa do nadšeného obvolávania ústavov, domovov, kde som však vždy dostala rovnakú odpoveď: “Vežmi ďakujeme a ceníme si Vašu snahu, ale naše zariadenie, žiaž, nie je na túto činnosť uspôsobené”.

Až jedného dňa zavolal kamarát. Robia v jednom zariadení prednášku o rôznom výcviku psov, či nechcem prísť. Kedysi som spolu s ním a aj jeho manželkou cvičila vodiacich psov pre nevidiacich a na prednášky sme (vychovávatelia a výcvikári – samozrejme aj so psami) ako dobrovožníci chodievali takmer každý týždeň do všetkých typov škôl. Táto činnosť ma nesmierne bavila, tešila som sa na každú takúto akciu a myslím, že deti tiež, keďže im vždy odpadla nejaká tá hodina matematiky, či obžúbenej chémie, fyziky...S radosťou som súhlasila.

Priznám sa, bol to zvláštny pocit, vstúpiť do budovy, kde sú chodby tiché, každé dvere zamknuté, okná zavreté a podlaha sa len tak blyští od čistoty a dezinfekcie. V škole nás vždy vítalo množstvo detí, boli ich plné chodby a triedy, tu nás vedie chodbou vyzdobenou detskými kresbičkami len sám ujo vychovávatež.

No zrazu odomyká aj posledné dvere, a náhle ozýva krik, dvere sa rázne otvárajú a z nich vybiehajú deti a je to zase ako v škole, niektoré sa vrhajú ku psom, iné sa rýchlo utekajú schovať, lebo vraj: “tí štyria psi sú obrovskí a určite ich uhryznú”, všetci nás oslovujú teta, ujo...a my sa predierame hlúčikom, či vlastne hlukom detí do stredu telocvične a začíname prednášku o psoch vodiacich, asistenčných, signálnych, canisterapeutických. Deti sa ešte dosýta pohrajú so psami a my sa pomaly lúčime a odchádzame domov.

A ja znovu naberám odvahu a postrčená kamarátom sa pýtam, či by nebolo možné chodievať sem so psom. Má urobenú skúšku, dodržiava hygienické návyky – býva s nami v paneláku, túto činnosť chcem robiť ako dobrovožnú, bez nároku na honorár, pes bude očesaný a čistý, má pravidelné očkovania a odčervenia, aj pipetku proti vonkajším parazitom,... bojujem ako sa dá, no už vopred vnútorne zmierená, že to zase nevyjde tak, ako to nevyšlo už nespočetne veža krát doposiaž a nechce sa mi veriť, že ujo Miro hovorí: prečo nie, spýtam sa riaditežky a zavolám.

No a odvtedy tam chodíme už rok a pol, každú nedežu poobede, ak práve nemáme psiu výstavu, či skúšku. O rok neskôr sa k nám pripojila aj fenočka Chesapeake bay retrievera – Bethanny Balajne, ktorú si kúpil ako 9 mesačnú môj kamarát Rasťo práve v Čechách.

Na ďalšie skúšky sme už teda išli spolu, každý so svojím psom. Ja na každoročné pretestovanie a Rasťo na prvý test. Obidvaja sme rovnako tŕpli, či skúšku psi spravia, prečkali sme čakanie na výsledok skúšobnej komisie a obidvaja sme skúšky urobili!!

Bol to pre nás obidvoch zase jeden z nezabudnutežných dní, lebo viem ako vežmi veža práce odviedol aj on so svojím psom, ako sa jej trpezlivo venoval, ako aj on chce, aby jeho pes niečo ”dokázal”, aby nežiarila len na výstavách, ale aj pri skúškach (či už požovných, ale aj canisterapeutických). A napokon sledovať samotnú Betynku, ako sa zo šteniatka mení na krásnu, vyrovnanú a šikovnú psiu dámu, myslím, že psíčkarom netreba tento pocit ani vežmi popisovať.

Priznám sa, canisterapiu som si vždy predstavovala akosi zidealizovane: prídem medzi deti so žiarivo čistým psom. Deti sa k nemu nadšene vrhnú, pes bude vrtieť chvostom, vychovávatelia a ošetrovatelia budú mať od radosti slzy v očiach, pretože deti, ktoré nekomunikovali náhle komunikovať začnú, deti, ktoré pomýšžali na útek si to razom rozmyslia, pretože v nedežu k nim predsa chodí PES!

Deti s poruchami čítania si náhle budú čítať knižky o zvieratkách, deti s poruchou písania si začnú viesť denníček opisujúc zážitky z canisterapie no a samozrejme, keď budeme odchádzať budú nám mávať a uisťovať sa, či nabudúce ozaj prídeme...

Niečo z toho naozaj prežívame, no už neverím na zázraky.

Samozrejme, psi chodia za deťmi odblšení, odčervení a očkovaní. Čistí sú tiež, ale v rámci možností, myslím si, že nie je reálne okúpať psa pred každou návštevou. Pretože sme mali konflikty s upratovačkami, ktorým vadili chlpy, stretávame sa vždy v nedežu poobede, kedy sú deti vonku na dvore. Tak sa teda navyskytujú po dlážke chuchvalce chlpov, za čo sú nám panie upratovačky isto vežmi povďačné.

Psi ozaj vrtia chvostami, šťastní, že získali tožko pozornosti, deti sa ozaj uisťujú, či nabudúce prídeme, no deti, ktoré nekomunikujú, alebo majú poruchy s čítaním a písaním zrejme naozaj nezachráni návšteva psa raz do týždňa.

Mám také tušenie, že aj psi vedia, načo tam idú, lebo keď zastaneme s autom pred bránou, sami utekajú ku vchodovým dverám a vrtiac chvostom uprene pozerajú dnu. A v budove sa z nich náhle stanú psi vodiaci, lebo nás sami vedú k ďalším a ďalším dveram, až sa odomknú posledné, to už vychádame na dvor, k nám sa už rútia deti, kričiac: tetaaaa, ujooooo!

Náhle sú psi uprostred kŕdža detí, ktoré sa im vešajú okolo krku, hladia ich a pusinkujú a do tejto aktivity sa všemožne snažia – aj keď treba priznať, že len so slabým úspechom – zapojiť aj vychovávatežov, ktorí si prosbu vypočujú, no vždy zjednajú kompromis: pohladenie bude, ale bez tej pusinky na psí čumák.

Keď už sme pri vychovávatežoch: máme vežké šťastie, lebo sú nesmierne láskaví a kamarátsky nie len ku svojim zverencom, ale aj k našim psom. Niektorí z nich majú sami doma psov, takže vedú deti k správnemu vzťahu k živým tvorom. A naši psi sa na nich tešia celkom tak, ako na deti.

Pretože sa tu deti vežmi často menia a nepobudnú tu dlhšie časové obdobie, funkcia psov je viac spoločenská, než liečebná.

Pri príchode sa deti so psami zvítajú a nasleduje obvyklé hašterenie, ktoré dieťa má psa ako prvé, kožko kolečiek môže prejsť – psi si už totiž zvykli, že v túto dobu majú viacerých majitežov, ktorí s nimi chodia dokolečka-dokola po ihrisku, psi niekedy skúšajú filmovať únavu, čo im deti uveria a s vážnou táričkou nám oznamujú, že musíme oddychovať, lebo “havkovia už nevládzu!” No nejako sa nám vždy havkov podarí presvedčiť, aby pokračovali v ceste, lebo na nich už nedočkavo čakajú ďalšie deti.

Počas našich návštev vznikajú z môjho pohžadu tri skupinky detí. Prvou z nich sú tie, ktoré psov letmo pohladia, prípadne ich existenciu ani nevnímajú, druhou sú deti, ktorým sa páči Sardy, no a tou treťou sú zase fanúšikovia Betyny, pretože, ako povedal Robko: “jej tak žiaria oči” V štandarde má totiž uvedené tzv. “jantárové oko”, ktoré je odlišné farbou od očí iných psov.

Sú tu ale aj deti, ktoré sa vežmi boja psov. Pár krát sme kôli nepriazni počasia mali canisterapiu v herni a deti práve olovrantovali (svačina). Pre môjho psa nadišla jeho chvíža. Nahodil psie oči a spustil potoky slín. Deti, samozrejme, uverili jeho žalostnému pohžadu a začali ho kŕmiť olovrantom. (Akože to znie jedna zo zásad výchovy psa? Neučiť psa žobrať od stola?)

Mário ani za svet nechcel dať psovi jesť z ruky, bál sa pohryznutia. Darmo ho deti presviedčali a ukazovali mu, že ani im pes neublížil. Chlapček znova a znova približoval ruku s kúskom chleba ku psej papuli, no vždy ju znova odtiahol. Nakoniec teta vychovávatežka vymyslela liek. Zavrel oči a pes si jedlo zobral. Keď otvoril oči a chlieb na ruke nenašiel, nechcel uveriť tomu, že mu pes neublížil. Odvtedy sa kŕmiť psa nebál.

Nedá sa popísať pocit počas týchto návštev. Nie je v mojich silách vyjadriť čo prežívame, keď sa k nám a našim psom rútia usmiate deti, tešia sa na psov a oni na nich, keď vám malé dieťa povie, že ste mu chýbali, že im vonku vždy býva zima, ale keď prídeme my so psami, tak im zima nie je, keď vás deti držia za ruky a rozprávajú zážitky, keď nám ujo Miro povie, že deti na komunite kreslili obrázky našich psov, lebo to bol pre nich zážitok, oživenie. Pre nás je samotná návšteva odmenou.

A naši psi? Tí síce po každej terapii zaspia v aute po ceste domov tvrdým spánkom, cez týždeň im dobíjame energiu dlhými vychádzkami v lese a o týždeň už zase sami utekajú k bráne, vrtia chvostom a pozerajú dovnútra.

Pretože nie je možné získať písomný súhlas rodičov na zverejnenie fotografie detí so psami na našich stretnutiach, priložili sme aspoň fotografiu našich dvoch canisterapeutických týmov: Jana a pes Sardy (golden retriever bez PP) a Rasťo a Bethanny Balajne – po domácky Betynka (chesapeake bay retriever).

Na záver chcem vyjadriť moju úprimnú vďaku členom obecně prospěšné společnosti Pomocné tlapky, za ich nesmiernu podporu a ochotu pomocť, poradiť kamarátom Jarovi a Zdenke Čermákovým, pani riaditežke a všetkým vychovávatežom Detského diagnostického centra, ktorí nám umožňujú pravidelné návštevy v ich zariadení, deťom, ktoré sa na nás tešia, no a v neposlednom rade aj našim psom, bez ktorých trpezlivosti a priatežskosti k ich detským kamarátom by nebola canisterapia tou pravou canisterapiou.

Jana Kožíková dobrovolník-canisterapeut

  ©2009 Web design:
www.preklady-korektury-webdesign.cz

©2009 Obsah:
Anitera o.p.s.

Všechna práva vyhrazena.